Myslím si, že by bolo na mieste napísať, ako som hlavou do steny narazil ja. Ak by som mal opísať všetky nezdary do dnešného dňa, bolo by to na ďalšiu knihu. A možno raz o tom aj knihu napíšem. No chcem napísať o tom, čo sa udialo práve včera. Ten, kto čítal moje predchádzajúce príspevky vie, že píšem knihu. Všekými silami vírim vodu okolo seba, aby sa tento môj zámer a projekt rozhýbal. Oslovil som stovky ľudí s prosbou a pomoc. A ta prichádza.
Ďakujem.
Dostal som možnosť napísať skutočný príbeh, ktorý sa stal. Pustil som sa do toho hneď. Neváhal som. Zobral som papier, pero a počas pracovnej doby som písal. / Opäť pozdravujem môjho milého pána riaditeľa ;) / Venoval som tomu svoj čas a energiu a s pocitom dobre vykonanej práce som svoj výsledok poslal tomu, čo mi príbeh porozprával. Ten príbeh prežil môj rozprávač a v mojej hlave sa vytvorila len akási predstava. O nej som písal. Ani nie o 15 minút prišla emailom odpoveď.
" To sa mi nepáči. Je to rozťahané a bolo to úplne inak. Je tam veľa omáčky, ktorá je zbytočná.
Tuto odpoveď som si precital ešte raz. Verte, že sa mi nečítala ľahko. No zlý pocit ma neovládol. Na to šlo povedať iba "no a čo ! ". Hneď som kontaktoval rozprávača a začal písať odznova. Som rozhodnutý tu knihu napísať nech sa deje čokoľvek. Nevzdávam to. Energiu, ktorú som v tej chvíli do toho vozil sa takmer okamžite vrátila emailom. Pomedzi našu komunikáciu prišla aj takáto odpoveď.
"Cením si tvoju snahu a neboj sa nič, dáme ten príbeh dokopy".
Ráno som vstal plný energie a odhodlania pokračovať. Prichádzam do prace, spúšťam mašinu a sadám si na stoličku. Vyťahujem zošiť a pero. Píšem.
Cesta k vášmu cieľu sa môže zmeniť, ale váš ciel nikdy nestrácajte z dohľadu.
Je nádherné pozerať sa ako malé dieťa bojuje o to, aby stálo na vlastných nohách. No je smutné prizerať sa tomu, ako to mnoho dospelých vzdáva.
Nikdy to nevzdávajte. Naozaj nikdy.